1.časť S vlnkami prežitia isť

Autor: Jakub Pristach | 11.2.2011 o 19:58 | (upravené 17.2.2011 o 23:19) Karma článku: 2,24 | Prečítané:  601x

Prišla akoby zo zeme. Celá spletená a schúlená do seba, až sa nechcelo uveriť, že ju je aj v takej póze možné považovať za, akoby som to povedal, hodnotiteľnú. Lepp nemohol pochopiť, ako môže so svojou výnimočnosťou zapadať do scenérie rozpadnutého čohosi, kde včera, alebo dneska (?) našiel tie fľaše, ktorých nebohým obsahom je práve plný.

Rovnako divné bolo, že sa napriek tomu sa cítil viac vedomí ako kedykoľvek predtým. Upokojilo ho až zistenie, že je rozhodnutý sa jej bez okolkov chytiť, čo mu prišlo adekvátne jeho predpokladanému stavu. Telný zážitok pohybu šiel úplne mimo neho, čo ho len utvrdilo v tom, že je totálne na mol.

Precitol až dopadom ruky na dievčinu. Vyzerala stále úplne rovnako, aj keď Lepp zmenil polohu minimálne o celý meter a ona mala dostatok času na to zareagovať. Bolo to však jedno. Lepp po prvý krát v živote cítil ženskú pokožku a to bolo viac, ako bol v jednom okamihu schopný vnímať. Pripomínala mu najchlácholivejší mach akého sa kedy dotkol. Bola tak jemná, studená a vlhká.

Keď si uvedomil čo vlastne prežíva zháčil sa, odtiahol ruky a zahanbene pozrel na dievča. Nebolo tam, vlastne už tam nebolo vôbec nič len vykričaná výčitka Leppového svedomia. „Do pekla človeče, kde si ju to chytil! Jemné! Studené! Vlhké!“. Lepp nevedel o ženách bez mála absolútne nič. Teda vedel, že z veľkej časti sú zodpovedné za situáciu v akej je, ale toto vedomie mu teraz bolo jednoducho na nič. Nikde nenašiel odpoveď na to, ako je možné, že jej telo k nemu poslalo také mätúce signály. Zaplavil ho obrovský oslizený, odporný pocit výčitky samému sebe.

Všetko čo sa s ním dialo nebolo, ale nič zvláštnejšie a obyčajnejšie ako realita sama, klopkajúca na jeho obľúbený svet snov. Vlastne skôr vyvalila bránu do sveta Leppových snov, pretože jedným mocným úderom ho prebrala a aj zbavila všetkého čo obsahoval jeho žalúdok. Otvoril oči uprostred nejakej pastviny, zamotaný v koreňoch troch obrovských mŕtvych stromov. Plynulým pohybom sa prevalil na chrbát a po chvíli opäť späť nad svoje najrannejšie dielo. Lepp mal skúsenosti a vedel čo má hľadať. Chcel si byť istý, že nech vypil čokoľvek, neni to bohatšie o jeho krv, žlč či čokoľvek, čo by musel zahrnúť do svojich dlhodobejších plánov. Upokojilo ho zistenie, že tam našiel len to, čo čakal a tak sa spustil z rúk na zem nadobudnúť vedomie.

To, že by pri tomto zaspal u Leppa nehrozilo. Vedomie v jeho svete znamenalo lem smršť strachu, hladu, výčitiek, bolesti, pudov a pocitov ktoré ho na toto miesto doviedli. Uvedomovanie si situácie mu rýchlo naplnilo telo strachom.

Fakt, že bol sám bol úplne normálny, ale jeho pocit ľahkosti bol desivý. Musel tam ležať už dlho. Porast ho držal v zľahka sa meniacom prostredí kvôli ktorému zaznamenal príchod dňa len vďaka náhode. To že žije bola podobná náhoda. Na zemi, nemaskovaný, smradľavý a slabý na území vlkov. Zobudenie nemenilo na veci nič, ak nevymyslí ako sa o seba čo najskôr postarať. Hneď ako utíchli jeho myšlienky začul v diaľke šplechotať vodu.

Lepp poznal z obdobia keď bol ešte malým chránencom množstvo príbehov o tom ako zvuk tečúcej vody zachránil nejedného lovca, čo sa tak hrozne strieskal ako on pred smrťou roztrhaním divokou zverou. Náhlivo si prezrel tri uzlíky na ľavom zápästí. Uzlíky boli v poriadku no šnúrka z jedného bola pretrhnutá. Leppovi zastalo srdce, trhol rukou s uzlíkmi a na jeho radosť vyleteli z trávy jeho luk a nôž. Jeho srdce sa znovu rozbúšilo, vydýchol si, vyskočil na nohy a prikrčený sa rozbehol smerom k vode.

Pretrhnutý motúzik na zápästí znamenal stratu zviazanej kožušiny vďaka ktorej Lepp prežil zimu. Teraz bola jar a kožušina bola oproti luku a nožu ľahko opomenuteľnou. Keď naposledy stratil nôž bola to takmer jeho smrť. Nebyť nejakej lesklej zbytočnosti, ktorú vymenil za nový, určite by zahynul od hladu. Odvtedy vždy keď sa mu podarí nájsť fľaše, všetko si radšej uviaže o ruku. Teraz keď sa vydal na západ motúziky zo zápästia ani neodväzoval. Boli všade, fľaše teda. Červených a žltých bolo najviac, ale našli sa v podstate akékoľvek. Lepp vôbec nerozumel aký je medzi nimi rozdiel, len vedel, že ak je nejaká z tých tekutín čo sú dnu viac živá, tak musí byť opatrnejší a radšej sa sústrediť len na jednu fľašu.

Keď dobehol k potoku v rýchlosti zhodnotil koryto a s radostným úškrnom nechal padnúť svoje telo do vody. Takto nejako si Lepp predstavoval spokojné ráno. Unášaný vodou, nezachytiteľný čuchom beštií, nestopovatelný naničhodníkmi všetkých druhov, sám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?