2.časť Cesta pokoja

Autor: Jakub Pristach | 14.2.2011 o 20:44 | (upravené 17.2.2011 o 23:21) Karma článku: 2,00 | Prečítané:  537x

Prúd hnal Leppové telo niekoľko kilometrov.  Postupoval vpred aj keď viac ako mŕtvola než živá bytosť. Pocit bezstarostnosti ho úplne pohltil. Ak nemusel ani sa nepohol. Jediné čo ho zaujímalo, bolo, aby sa neutopil a nestratil luk s nožom. Potok nebol nijako veľký a nebyť jary, bolo by nemožné ním splavovať otupených ožralov ako je Lepp. Roztopený sneh z hôr len nedávno zmenil obyčajný cícerok vody, tiahnuci sa od jednej žabej mláčky k ďalšej na prírodný tobogán. Jar odniesla haluzie a zaoblila dno,  akoby to všetko len pre neho, pre svojho stuhnutého surfera.

Leppovi studená voda vôbec nevadila. Nebolo to nič oproti zimným týždňom keď vedel, že ak podľahne spánku umrzne. Spomienka na zimu bola až moc čerstvá a voda bola viac Leppovou chlácholivou perinou než hrozbou. Myslel len na to, aké je krásne na chvíľku môcť zabudnúť na všetko to zlo tam vonku a starať sa len o vzduch v pľúcach. Byť len sám sebou a bez strachu. Nikdy sa tak necítil bez toho aby v tom nebola fľaša.

Lepp len občas zazrel  breh. Nemusel si všímať okolie. Miesto kde sa do potôčika zvalil bolo snáď jediné kde neboli brehy posiate nekonečnou hradbou hustého porastu. Keby nebol taký utrýznený životom vyhnanca, mohla by mu ponurá atmosféra okolitej krajiny nahnať strach.

Bez toho aby si to uvedomoval odchádzal oveľa ďalej ako len po prúde svojej zvodkyne. Každým okamihom bolo jeho telo bližšie podchladeniu. Áno, samozrejme mráz zimných nocí bol hrozný, ale nedokázal  tak mocne zaútočiť na ľudské telo ako studená voda. Z Leppa odchádzala životná sila, ktorá prehrávala súboj s chladom.

Plavba trvala už takmer hodinu keď telom skoro bez života odrazu mocne trhlo. Lepp vystrašene pozrel na svoju ľavú ruku vystretú proti prúdu.  Luk priviazaný o ruku sa zachytil o korene podmytého stromu. Chvíľu trvalo než si to všimol. Niet ale divu keď bol tak nešetrne vytrhnutý z hlbín smrti. Zaprel o dno a pokúsil sa urobiť krok k luku, jeho telo ovládla bolesť. Svaly akoby zabudli na čo sú a miesto pohybu odpovedali svojmu majiteľovi len bolesťou.

Šokovaný mladík sa pokúsil zo seba vydať hlásku ktorou chcel začať tvoriť nadávku tak sprostú ako jeho situácia sama, no vyšiel  len chlad. Chlad tak hrozivý ako len môže teplé žijúce ľudské telo vydať. Pochopil čo sa deje. Je bez síl a ešte stále celý bezvládny vo vode, ktorá ho o ne okráda.

Smrť bola to jediné čo zostávalo keď ho napadol posledný plán. Telo bolo preč, ale hlava ešte fungovala.

Sám poriadne nevedel ako, no podarilo sa mu zubami prekúsnuť lanko vedúce k zakliesnenému luku. Nevládne telo sa pohlo ďalej. Tento krát Lepp už sústredil všetku zostávajúcu pozornosť  okoliu. Dúfal, že narazí na plytčinu poblíž okraja, na korene, na hocičo čo mu dá nádej. Netrvalo dlho a jeho duši sa opäť začala prihovárať smrteľná mdloba.

„Poď so mnou späť, tam kde ti bolo tak dobre. Poď a ja ti dám to po čom túžiš, pokoj!"

Lepp neprotestoval a zavrel oči odovzdaný svojmu osudu. Pripravený na odchod, nech už šiel kamkoľvek, rozhodol sa napnúť svoje vedomie k poslednému prežitku života. Vtom zacítil ako s jeho telom prúd urobil niečo veľmi zvláštne.

Stratil vedomie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?