3.časť Prišiel koniec...ale koho?

Autor: Jakub Pristach | 19.2.2011 o 14:10 | (upravené 19.2.2011 o 14:29) Karma článku: 1,72 | Prečítané:  795x

Pokoj objal Leppovú dušu. Necítil strach, tiaž a ani vlastné telo. Najlepšie na tom bolo, ako mu to pripadalo prirodzené a správne. Čas zostal za jeho zatvorenými viečkami a jediné, čo ostalo po tom všetkom pripomínalo fontánu tepla a spokojnosti vyvierajúcu akoby z jeho už neexistujúcej hrude. Lepp si len tak bol, tam niekde a vychutnával pocit mieru a bezpečia. Predstava fyzickej schránky ako ju poznal v živote bola preč, no aj napriek tomu všetky tie príjemné pocity vnímal skrz ňu. Cítil ako mu teplý vánok fúka do vlasov na zátylku, ako jeho prsty bez námahy prenikajú niečím jemným a príjemným.

 

Lepp bol stvorený pre bezvedomia všetkých druhov. Všetky do radu si dokázal užiť, neh už boli z akýchkoľvek príčin. Čím lepšie ale boli, tým horšie a bizarnejšie boli prebudenia. Napríklad ako teraz.

 

To veľké čosi čo v noci dovalila voda už pár minút zo svojho úkrytu pozoroval rak. Jeho hlava usadená medzi klepetami neustále vyhodnocuje možnosti napadnutia Leppových prstov,  pomaly sa prehrabujúcich v naplavenom piesku.

 

Dlaň sa vystrela, roztiahnuté prsty jemne vsunuli svoje končeky do piesku a postupujúc smerom k rakovi, začala sa noriť do piesku. Rak ustúpil zopár centimetrov do tunela z ktorého pred chvíľou vykúkal. Napriek ústupu cez otvor stále pozoroval, čo sa pred jeho skrýšou deje. Vtom sa z piesku pred  ním vynoril Leppov malíček. Nasledoval bleskový útok pravým klepetom.

 

Reakcia na bolesť ukončila život raka rovnako rýchlo ako aj predstavy vlastnej smrti. Mozog skrátka zaostal za činom a vedomie sa Leppovi predstavilo až s prasknutím kruniera o kameň.

 

Keď pominula príčina bolesti v malíčku pravej ruky, obranný reflex vypol a telo sa opäť zvalilo na zem. Zdrvený Lepp si pripadal podvedený.

 

"Zobral si mi všetko! Všetko, počuješ ty parchant? Čo ti nevonia na mojom živote? Čo?! Sám si ho stvoril! Sám si obral o všetko, čo si mu kedy dal a teraz ho nechceš?!"

 

Udrel päsťou do zeme akoby kladivom. Z očí mu vyleteli slzy. Teda z každého len jedna, ale za to taká veľká, no veľmi veľká. S druhým úderom sa slzy rozprskli o zem a Lepp zmrzol v pohybe držiac rukami nad zemou len svoj trup.

 

Prehltol to, zmieril sa s tým v hlave a rozhodol sa pokračovať ďalej. V tom strnutí, v tej sekunde, v tom sklamaní.

 

Vidieť to na vlastné oči by bol neopísateľný zážitok. V starej civilizácií ľudia často strácali vôľu a teraz sa zdalo že ju mal všetku On.

 

Obzrel sa okolo seba. Zbadal mŕtveho raka, schmatol ho a začal sa driapať na si meter a pól vysoký strmý breh rieky v ktorej koryte sa prebral. Z počiatku mu to nešlo, lebo zabudol, že je vyslabnutý ako vyprdnuté sŕňa, ale keď si to uvedomil a začal sa hore doslova plaziť, tak to už šlo.

 

O chvíľu bol celý špinavý od blata a piesku hore. Položil raňajky, sadol si k okraju zrázu a rozhodol sa chvíľu vychutnávať. Veď predsa žije. hurá....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?