Nový strach na trhu

Autor: Jakub Pristach | 1.5.2012 o 20:22 | (upravené 1.5.2012 o 20:31) Karma článku: 2,01 | Prečítané:  397x

Je asi 2:35 pondelok ráno a ja na posteli v polospánku rozdýchavam nočnú moru "originál", číslo dva. Niečo robím, ani neviem čo, pretože na to aby som vnímal izbu v jasnom pološere nemusím ani otvoriť oči a predsa vnímam šialený, za to, ale dočista tichý dav kameňujúci dlhonechtú obludu, ktorú som pred chvíľou vytlačil pred sebou z rybníka. Neviem a čo je horšie, je zrejmé, že ma ani nezaujíma, čo sa stalo s dievčaťom, ktoré skríklo, keď som pochopil, že niečo nie je v poriadku. Viem čo sa stalo! Viem prečo ten tvor na mňa nezaútočil celú tú dobu, čo som sa snažil získať pevnú pôdu pod nohami!

Vidím moju hrazdu nad posteľou. Snažím sa sústrediť na ňu a na odvahu Arťoma v tmavých tuneloch Metra 2033. V hlave počujem slová, ktoré stvorenie opakovalo než to všetko začalo: „pálite ohne na našom jazere... kúpete sa... tešíme sa z vásss“.

Nebolo to také zlé. Horšie je keď to trvá dlhšie, keď nemôžem ovládať svoje telo. Pozriem na hodinky a s úľavou, že mám ešte hodiny spánku, zatváram oči.

Opäť som v hre. Ležím na trávniku s tromi ďalšími ľuďmi. Konverzáciu si presne nepamätám, ale bola ľahká a príjemná. Chvíľu som ich nepočúval a keď som sa rozhodol do hovoru vrátiť, nerozumel som čo sa udialo. Vládli pomery, ktorým som nerozumel a bolo vidno, že aj ostatný sú mimo svojej kože. Stále sme ležali a ja som s nastraženými ušami počúval, čo bude ďalej. Idylka bola preč. Stará dôvera, láskavosť a priateľstvo tiež. Chlad, slová, ktoré padali v ostrom oblúku z jedného na druhého.

Nadýchol som sa a spustil som svoje. Nastal hrozný chaos. Jedna osoba nehnute ležala pokým ďalšie dve začali poležiačky v kruhoch brázdiť zem, akoby vo vzájomnom tanci šialených neprirodzených mátoh. Chcel som utiecť, ale telo ma nechcelo poslúchnuť. V sede som sa z hnusom pomaly odtláčal, raz jednou, raz druhou nohou, keď na mňa jeden uprel zrak.

Bože, veď sním som si rozumel najlepšie! Ide po mne! ...s krvilačnosťou a pohybom v ľahu na chrbte, za sebou zanechával brázdu v trávniku. Chcel som sa postaviť a utekať, ale jediné, čo som stále mohol bolo odtláčať sa v sede nohami. Vzdialenosť medzi nami sa v chaotickom a neprirodzene trhavom pohybe ustálila vo vzdialenosti dosahu ruky. Tvor besniaci zúfalstvom vrieskal a chňapal po mojich lýtkach zatiaľ, čo sa druhý spriamil. Situácia začínala byť vážna a ja som našiel silu na pravý a ľavý hák päsťami pokrývajúce celú lícnu kosť. Päste nenašli v svojom cieli odpor. Zrazu som sa našiel stojaci s telom útočníka v náručí.

Telo chradlo rovnako rýchlo ako sa do mňa vracal súcit. Znetvorená postava môjho druhého spoločníka bolestivo zrevala do nebies a dvomi zvieracími skokmi zmizla vo vzdialenej budove. Nemo som hľadel na nedotknutú ľudskú siluetu v tráve, striedavo s chradnúcim telom, už opäť priateľa na vlastných rukách. Nekonečné sekundy som cez slzy pozoroval ako mach pohlcuje telo, ktorého som sa ešte pred chvíľou smrteľne desil.

Keď som zdvihol zrak, hľadajúc pomoc uvidel som, ako na priedomí budovy opäť stojí ten druhý. Bol v ešte lepšej kondícií ako som si ho pamätal a na sebe mal moju predstavu najhonosnejšieho fraku ku, ktorému neodmysliteľne patrila aj viacúčelná vychádzková palica a cylinder. So všetkou nádejou a s bezpočtom otázok: Čo mu pomohlo? Koľko mám času? Čo sa stane somnou? Čo pomôže jemu? Stihnem to tam? Mám isť do bližšej budovy? Kam presne?..., som sa rozhodol vbehnúť do najbližšej budovy za mojím chrbtom.

Rázoval som vpred rozkopávajúc jedny dvere za druhými až za tretími... konečne! Dve postavy na mňa pokojne upreli svoje znetvorené, avšak neprekvapené pohľady. Trhol mnou strach, ktorý vzápätí zmizol, hneď s ďalším nádychom. „Pomôžte mu prosím!“, nástojil som v poklese na kolená. „Nejde to, je neskoro“, povedal bližšie stojaci tvor a obaja nerušene pokračovali tam, kde som ich vyrušil.

Sklonil som zrak do svojich rúk, v ktorých som zvieral, akoby bábikovskú postavu bez ducha s oblými kamienkami miesto očí, pokrytú dlhými cácorkami machu.

„Je to tvoja vina!“

Vedomie a koniec noci som privítal v stave, aký sa dá len ťažko opísať. Našťastie už nebolo treba zatvárať oči.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?